Davnejsie som cital zaujimavy clanok s futuristickym a transhumanistickym pohladom na otazku mimozemskeho zivota a Fermiho paradox. Tento clanok ma inspiroval k nasledovnej uvahe.
Uvazujme nad existenciou inteligencii triliony krat inteligentnejsimi ako je ludska. Asi nieco ako inteligencia crevnych bakterii v ludskom organizme v porovnani s clovekom (ak si silno fandime). Pre cloveka bezpredmetna zalezitost vsak?
A co predstava zelenych muzickov v lietajucich tanieroch? Hollywoodska blbost.
Zivot na Zemi existuje priblizne 4 miliardny rokov, kozmos je stary priblizne 14 miliard rokov. Aka je sanca ze sme najstarsia existujuca inteligencia v kozme?
Inteligencia o 250 rokov vopred v evolucnom vyvoji oproti ludskej civilizacii by sa s vysokou pravdepodobnostou nenachadzala v krehkej biologickej forme. Nenachadzala by sa ani ako umela inteligencia v strojoch (dalsia prechodna forma existencie). Nenachadzala by sa totiz vobec v statickom fyzikalnom stave hmoty tuhych kvapalnych a plynnych latok. Nebola by vybudovana z molekul ako sme my. Vyvoj skutocne pokrocilej inteligencie smeruje k subatomarnym casticiam a este hlbsie. Vyvoj inteligentych systemov v kozme smeruje od biologickych inteligencii cez strojove inteligencie k existencii superinteligencii a vedomych energetickych struktur v hlbsich dimenziach hmoty na casticovej urovni. Bez obmedzeni dlzky zivota na 100 rokov, bez obmedzeni sa na uzavrety priestor jedinej planety v kozme a bez obmedzenia rychlostou svetla.
Tieto futurologicke koncepty explozie inteligencie veduce k inteligencii dokonalejsej ako je ta ludska podporuje viacero prominentnych futurologov dnesnej doby ako Paul Allen, Jeff Hawkins, John Holland, Jaron Lanier, Ray Kurzweil, alebo Gordon Moore po ktorom je pomenovany slavny Moorov zakon.
Buducnost inteligentneho zivota, alebo skor inteligentnej existencie preto nie je v raketoplane skrz galaxiu ako je to vo vacsine holywoodskych sci-fi trhakov. Je to existencia superinteligencie na urovni subatomarnych castic a este hlbsie.
Miliony inteligencii sa v kozme uz mohli vytvorit do takzvanej singularity, my ich vsak nemame ako pozorovat a aj keby sme ich pozorovat mohli, nemali by sme schopnost im porozumiet.
Podobnu myslienku zachytil uz v 70-tych rokoch aj genialny rusky reziser Andrej Tarkovsky vo svojom sci-fi filme Solaris (1972), na motivy knihy od Stalislawa Lema. Balada o ne/schpnosti komunikacie s inteligentnym zivotom v kozme.